Najčastejšie chyby začiatočníkov pri keramike a ako sa im vyhnúť

Keramika pôsobí na prvý pohľad pokojne, jemne a prirodzene. Mnohí ľudia však veľmi rýchlo zistia, že to nie je len „hranie sa s hlinou“. Je to práca s materiálom, ktorý má svoje pravidlá, reakcie a limity. A práve preto sa u začiatočníkov opakujú určité chyby. Nie preto, že by boli nešikovní, ale preto, že im nikto nevysvetlil základy v súvislostiach.

Jednou z úplne najčastejších chýb je zlá príprava hliny. Mnohí chcú hneď tvoriť, preskočia prepracovanie a potom sa čudujú, že sa výrobok trhá, praská alebo sa rozpadá. Hlina potrebuje dostať von vzduchové bubliny a zjednotiť štruktúru. Keď sa tento krok odflákne, problém sa neukáže hneď, ale až pri schnutí alebo pálení. Preto vždy hovorím, že príprava je základ a netreba ju podceňovať, aj keď sa zdá nudná.

Ďalšou častou chybou je príliš tenká alebo naopak príliš hrubá stena výrobku. Začiatočníci majú tendenciu buď šetriť materiál, alebo sa boja, že sa im tvar rozpadne, tak to preženú opačným smerom. Príliš tenké steny sa krivia a praskajú. Príliš hrubé zas schnú nerovnomerne a môžu popraskať zvnútra. Učím účastníkov vnímať hrúbku dotykom, nie len očami.

Veľkou témou je aj voda. Mnohí ju používajú príliš veľa, lebo majú pocit, že im to uľahčí prácu. V skutočnosti tým hlinu oslabujú. Príliš mokrá hlina stráca pevnosť, tvar sa rozlieva a detaily sa zlievajú. Na kurze neustále pripomínam, že voda je pomocník, nie riešenie. Menej je v tomto prípade viac. Mokrá hlina = neposlušná hlina.

Ďalšia chyba, ktorú vidím často, je netrpezlivosť. Ľudia chcú výsledok hneď. Chcú hneď hotový výrobok, hneď farbu, hneď lesk. Keramika však funguje v etapách. Tvorenie, schnutie, prvé pálenie, glazovanie, schnutie, druhé pálenie. Každý krok má svoj význam a nedá sa preskočiť. Keď sa niečo urýchľuje, materiál to skôr či neskôr vráti v podobe praskliny alebo deformácie. Učím, že keramika je práve o spomalení a dôvere v proces.

Častou chybou je aj prílišná snaha o dokonalosť. Začiatočníci sa porovnávajú, kritizujú sa, majú pocit, že ich výrobok nie je dosť pekný. A hlavne si na seba kladú príliš veľke očakávanie a nároky. Chcú mať výsledky ako ľudia na IG, ktorí sa keramike venujú roky. Tým si berú radosť z tvorenia. Keramika nie je o symetrii z katalógu. Je o dotyku ruky, o drobnej nepravidelnosti, o charaktere. Keď to ľudia pochopia, uvoľnia sa a ich tvorba ide paradoxne hore.

Samostatnou kapitolou sú spoje. Keď sa niečo lepí k niečomu, uško k šálke, okraj k miske, dekor k podkladu, mnohí to len pritlačia a dúfajú, že to bude držať. Nebude. Hlina potrebuje zdrsnenie, šliker a jemný tlak. Inak sa spoj pri schnutí alebo pálení otvorí. Toto je technická vec, ktorú sa dá naučiť veľmi rýchlo, keď ju niekto vysvetlí správne.

A potom je tu ešte jedna vec, ktorú považujem za najväčšiu chybu zo všetkých. Strach robiť chyby. Keď sa bojíš, si kŕčovitá, opatrná, neistíš sa. Hlina to cíti. Keď si dovolíš skúšať, kaziť, prerábať, učiť sa, ide to ľahšie. Preto na kurzoch stále opakujem, že tu nie sme na výkon, ale na proces. A práve vďaka tomu si ľudia odnášajú nielen výrobky, ale aj dobrý pocit zo seba.

Vždy hovorím, že hlina je veľmi poslušný material a vždy ti vráti to čo si do nej vložíš.